Múzeum Sisi

Z histórie

V 19. storočí Bardejovské Kúpele patrili medzi najobľúbenejšie a najnavštevovanejšie kúpeľné strediská s bohatým spoločenským životom pulzujúcim v Uhorsku. Liečivá sila minerálnych vôd, priaznivá poloha v malebnom údolí obklopenom ihličnatými lesmi lákala uhorskú šľachtu, významné osobnosti histórie, predstaviteľov spoločenského života a medzi podpismi v pamätnej knihe z 19. storočia sú aj podpisy korunovaných osobnosti.

1. júla 1895 sa prišla do Bardejovských Kúpeľov liečiť, oddýchnuť a zabudnúť na tragickú smrť svojho syna Rudolfa, cisárovná Alžbeta, manželka cisára Františka Jozefa, známa ako Sissi. Isté je len to, že jej zdravotný stav sa po tragickej smrti syna Rudolfa v r. 1889 veľmi zhoršil. Cisárovná sa uzavrela do seba a väčšinu času trávila v známych kúpeľoch vo Švajčiarsku, Nemecku a vo Francúzku. Do Bardejova prišla ako päťdesiatosemročná, zotrvala tu do 22. júla. Ubytovala sa v budove, ktorá dnes nesie jej meno, v tom čase bola známa pod názvom hotel Deák. Bývala spolu so svojou jedenásťčlennou suitou na prvom poschodí, vraj v terajšej izbe č. 218, odkiaľ mala pekný výhľad na samotné kúpele. Do Bardejova pricestovala vlakom po železničnej trati, ktorá bola len dva roky pred tým vybudovaná, možno aj na počesť jej príchodu do nášho mesta. Aj samotný bočný vchod do hotela Deák bol vybudovaný špeciálne pre cisárovnú. Alžbeta podľa ošetrujúceho lekára Henricha Hintza bola disciplinovanou pacientkou, ktorá prísne dodržiavala kúpeľný režim. Na jeho odporúčanie pila vodu z prameňa Lobogo (dnes je to už prameň Alžbeta). Okrem pitných kúr z prameňov s liečivými a omladzujúcimi účinkami veľa času trávila na prechádzkach v prekrásnej a čistej prírode v sprievode svojich spoločníkov, členov kráľovskej suity. Počas pobytu v Bardejovských Kúpeľoch kráľovná Alžbeta navštívila 7. júla 1895 aj mesto Bardejov. Podľa záznamov, ktoré sa zachovali, v sprievode mešťanostu A. Rodhyho si prezrela radnicu a ďalšie historické pamiatky. Návštevu mesta potvrdila podpisom do pamätnej knihy, kde sa podpísala ako „Bártfa Erzébet."'Cisárovnej Alžbete sa veľmi páčil aj chrám sv. Egídia, kde ju sprevádzal prepošt Karányi. Z veľkej vďaky a na znak spokojnosti darovala prepoštovi vzácny prsteň, ktorý je v súčasnosti cenným exponátom Šarišského múzea v Bardejove. Súčasťou expozície v Bardejovských Kúpeľoch je aj pohár s jej krstným menom, z ktorého u nás pila liečivú minerálnu vodu. Po cisárovninom trojtýždňovom pobyte a liečbe, keď 22. júla 1895 odchádzala, pri rozlúčke poďakovala za pozornosť a liečbu počas jej pobytu a na záver povedala: Uprostred tichej krásy Bardejovských Kúpeľov prežila som nezabudnuteľné tri týždne svojho života, cítim sa zdravá, svieža a cítim sa ako osemnásťročná“.

Na jar v roku 1896, po odhalení pamätnej tabule na priečelí hotela Deák (terajší hotel Alžbeta), sa zrodila myšlienka vybudovať v Bardejovských Kúpeľoch jej dôstojný pamätník. Zámer dostal konkrétnu podobu v roku 1901. Bronzová socha v životnej veľkosti uzrela svetlo sveta v roku 1903. Maďarský umelec Július Donáth stvárnil cisárovnú ako krásnu, mladú - takú, akou sa cítila po liečivých procedúrach v našich kúpeľoch. Jej podobizeň bola vyhotovená z finančnej zbierky obyvateľov mesta Bardejov. Po dvoch desaťročiach bola socha demontovaná a prevezená do Šarišského múzea v Bardejove. Tu pobývala 39 rokov, kým sa v roku 1965 vrátila opäť na svoj pôvodný mramorový podstavec. Dnes pamätník pripomína liečebný pobyt cisárovnej a kráľovnej Alžbety, čo ešte viac znásobuje popularitu kúpeľov.

Zo života Sissi

Vyrastala na vidieckom zámočku Possen-hofen v Bavorsku väčšmi ako dieťa prírody, než ako šľachtičná. Jej zmýšľanie mimoriadne ovplyvnili otcove životné postoje. Zdedila po ňom nielen lásku k prírode, ale predovšetkým, túžbu po slobode a nezávislosti. Nedostatok rešpektu k autoritám, ktorým protestovala proti predpisom dvornej etikete jej priniesol nemálo problémov. Nebolo možné vyhnúť sa konfliktom predovšetkým preto, že vo Viedni nebol nik, kto by ocenil prednosti mladej cisárovnej: prirodzenosť, inteligenciu, cit pre spravodlivosť.

Mladučká Alžbeta sa dostala na najneprívetivejší európsky panovnícky dvor, kde z nej chceli urobiť cisárovnú podľa svojich, dávno zastaralých predstáv. Zmýlili sa však, Alžbeta veľmi húževnato odmietala stať sa majestátnou panovníčkou. Postupne si vybojovala privilégium „nebyť cisárovnou“. Hlboko znechutená a ranená intrigami svojho vznešeného okolia sa čoraz väčšmi vzďaľovala i rodinného zväzku a začala si utvárať vlastný život. Dvorská spoločnosť to chápala ako neslýchanú vzburu proti stáročným tradíciám, stavala sa proti nej a mala hlavnú zásluhu na tom, že Alžbeta v roku 1859 vážne ochorela. Napriek intenzívnej liečbe na mnohých miestach Európy bol jej život dlho vo vážnom ohrození.

Do veľkej politiky Alžbeta zasiahla vlastne iba raz. I keď sa na rokovania o rakúsko-uhorskom vyrovnaní sama nezúčastnila a priamo nerozhodovala, jednoznačne zaujala „uhorské stanovisko“ a presadzovala ho u Františka Jozefa I. Jej sympatie k Uhorsku sa obyčajne vysvetľujú ako snaha nájsť protiváhu k viedenskej dvorskej spoločnosti. Nižšie osobné styky s maďarskými aristokratmi nadviazala Alžbeta počas svojho pobytu v Budíne vo februári 1866. Vtedy sa už veľmi slušne orientovala v osobnostiach a problémoch uhorskej politiky. Nezastierala, že sympatizuje s túžbou krajiny po slobode a pri svojom liberálnom zmýšľaní považovala za samozrejmé, že udržiava kontakt s poprednými osobnosťami uhorskej politiky. Na rozdiel od dvora, ktorý nenávidel revolúciu a všetko, čo súviselo s ústavou a demokratickými právami, Alžbeta nadšene oslavovala slobodného liberálneho ducha, ktorý bojuje proti konzervatívnemu systému.

Na svojich početných cestách mala dostatok času na svoje športové záľuby a čítanie. Nikto zo súčasníkov netušil, že bola aj literárne činná. Zanechala jedinečná svedectvo o sebe, o svojom zložitom a rozporuplnom myšlienkovom svete ako i o svete, v ktorom žila. Mala blízko k viedenským liberálnym kruhom. Uvedomovala si, že žije v prevratnom storočí, v ktorom sa vytváral nový ideál človeka. Osobná sloboda, právo na rozvoj svojbytnej osobnosti boli požiadavky, ktoré sa nedali zosúladiť s predstavami starého feudálneho poriadku. Alžbeta bola dieťaťom tohto osvietenského veku. Emocionálne a intelektuálne patrila k moderným ženám, ktoré si priali zmenu starého skostnatelého spoločenského poriadku.

Rakúska cisárovná a uhorská kráľovná neprisudzovala dynastii dlhú budúcnosť a za jedinú možnú alternatívu považovala republikánske štátne zriadenie. Na aktívne stretnutie s prežitými politickými štruktúrami sa však nedokázala odhodlať. Nenávidela svoj stav na zvyšky feudalizmu, ale zároveň užívala výhody, ktoré jej z toho vyplývala. Odmietala aristokratickú spoločnosť, ale nevyhľadávala kontakty s inými sociálnymi vrstami. Po samovražde jediného syna a následníka trónu Rudolfa sa Alžbeta zlomila a stratila akúkoľvek činorodú silu. Vnútorne rozorvaná, poháňaná neustálym nepokojom cestovala od mesta k mestu. V čiernych šatách so zahalenou tvárou blúdila Európou jej krása pre ktorú žila, zmizla v nenávratne. Dôsledne sa vyhýbala fotografom a tak jej podoba zostala v posledných rokoch života vlastne utajená. Zomrela za tragických okolností, necelých 10 rokov po smrti svojho syna.